Práca šľachtí človeka.

Človek chce nejakým spôsobom prežiť svoj život. Pokiaľ možno zmysluplným, avšak väčšinou nevie akým. Prispôsobuje sa vonkajším okolnostiam, väčšinou si dosť pasívne nechá diktovať cestu, ktorou má ísť. Najskôr sa "musí" učiť chodiť, rozprávať, potom ho dajú do školy a vysvetľujú mu, že treba vychodiť čo najviac a čím vyšších škôl. Musí si zohnať čím lepšie zamestnanie a byť čím úspešnejším, lebo inak bude čistiť hajzle alebo pečiatkovať listy. A takto sa dostane človek podľa nejakej šablóny do dospelosti a naďalej robí väčšinou to, čo sa "má". Kto sa odchyľuje a robí si čo sa mu chce, je väčšinou považovaný minimálne za čudáka. Úspech je považovaný za hlavný prejav osobnosti. Čo to je za zvrátenú spoločnosť, v ktorej je len pár ľudí úspešných, len pár ľudí je hviezdami a logicky ostatní sú neúspešní a nehviezdni? Snáď by mala byť väčšina, keď už nie všetci, úspešní a kladne spoločensky hodnotení, nie? Takto sa stávame spoločnosťou porazených.Výsledkom nezmyselného snaženia presadiť sa v pracovnej oblasti môže byť to, že práca prestane šľachtiť a začne gniaviť. Niektorí sa presadili vďaka talentu, vzhľadu, proste ich obdarila matka príroda. Väčšina neobdarených úspešných sa nimi stala preto, lebo nedodržiavali pravidlá, ktoré diktujú iným. Tí slušní majú malé šance. Nikdy sa nemôžu tým druhým vyrovnať. Ich snaženie pôsobí naivne. Pritom to môžu byť ľudsky, povahovo, citovo, neporovnateľne lepší a pre život kvalitnejší ľudia, ako tí druhí. Môžu okolo seba celý život rozdávať lásku a srdečnosť, až do smrti žiť pekne pre radosť celého svojho okolia. A napriek tomu nemajú v dnešnom svete reálnu šancu vyniknúť a presadiť sa, hoci by mali mnohým čo povedať, odkázať. Ich hodnoty tento svet neuznáva. Vlastne nie svet ale to, čo sme si na život sami vytvorili.